Rozhodovanie podľa seba. Prečo je také ťažké dôverovať si?

Niekedy máme pocit, že sa nevieme rozhodnúť. Premýšľame, zvažujeme rôzne možnosti, pýtame sa umelej inteligenscie alebo druhých na názor a rady a hľadáme odpoveď, ktorá nám konečne prinesie istotu.

A pritom možno niekde vo vnútri už dávno tušíme, čo naozaj chceme. Len si nie sme istí, či je to správne. Či to bude fungovať. A čo na to povedia ostatní...

Namiesto toho, aby sme počúvali seba, automaticky hľadáme odpovede vonku.

Keď sa snažíme robiť to, čo sa od nás očakáva

Myslím si, že mnohým z nás sa už od detstva vštepovalo, čo je "správne" a ako by sme sa mali chovať, aby sme boli prijatí, pochválení alebo aby sme nesklamali druhých. Postupne si tak vytvárame predstavu o tom, akí by sme mali byť, čo by sme mali robiť a ako by sem sa mali rozhodovať.

Možno sa časom naučíme viac vnímať očakávania svojho okolia než vlastné pocity. 

Premýšľame nad tým, čo si pomyslia druhí, či ich nesklameme alebo či naše rozhodnutia budú dávať zmysel aj im. A niekedy sa ani nenazdáme a začneme sa rozhodovať podľa toho, čo sa od nás očakáva, namiesto toho, aby sme sa zastavili a spýtali sa samých seba, čo naozaj chceme alebo potrebujeme.

Čo ak je táto predstava o tom, akí by sme mali byť, úplne odlišná od toho, kým prirodzene sme?

Tento spôsob fungovania sa môže stať takým automatickým, že si ho ani neuvedomujeme. Môžeme mať pocit, že robíme vlastné rozhodnutia, no pritom nás nenápadne ovplyvňuje strach z odmietnutia, potreba uznania alebo túžba vyhovieť druhým.

A tak postupne strácame kontakt s tým, čo je dôležité pre nás. Čo cítime, čo potrebujeme a čo nám dáva zmysel...

Keď som sa aj ja začala viac počúvať

Túto tému vnímam veľmi osobne aj cez materstvo.

Keď sa staneme mamami, zrazu prichádza množstvo rád, odporúčaní a predstáv o tom, čo by sme mali robiť a ako by sme mali svoje dieťa vychovávať.

Každý má na niečo názor. Čo je správne, čo funguje, čo by sme mali skúsiť a čo by sme určite robiť nemali.

A niekedy je tých informácií a očakávaní toľko, že môžeme začať pochybovať aj o sebe.

Aj ja som postupne začala viac vnímať, že nemusím všetko robiť tak, ako sa očakáva alebo ako to funguje niekomu inému.

Začala som si viac dôverovať a robiť veci podľa seba, aj keď sa to okoliu nemuselo páčiť alebo tomu nemuselo rozumieť.

A práve v tom pre mňa nastal dôležitý posun.

Prestala som potrebovať, aby všetci rozumeli mojim rozhodnutiam, aby som im mohla dôverovať.

Samozrejme, stále sa učím. Aj ja pochybujem, premýšľam a niekedy neviem, ako ďalej. Rozdiel však vidím v tom, že sa čoraz viac vraciam k sebe a k tomu, čo vnímam ako dôležité.

Ako zistím, čo je naozaj moje?

Keď sa potrebujem zorientovať v nejakej situácii, rada sa zastavím pri niekoľkých otázkach.

1. Čo by som si vybrala, keby som sa nemusela nikomu zavďačiť?

Pretože popri všetkých ostatných je dôležité zostať v kontakte aj sama so sebou.

2. Čo je na tejto situácii pre mňa naozaj dôležité?

Možno je to pokoj, sloboda, bezpečie, rodina alebo potreba rešpektovať vlastné hranice. Keď viem, na čom mi záleží, ľahšie hľadám cestu, ktorá dáva zmysel mne.

3. Čoho sa bojím, ak sa rozhodnem podľa seba?

Niekedy totiž nejde o to, že nevieme, čo chceme. Možno sa len bojíme reakcie okolia, odmietnutia alebo toho, že urobíme chybu.

A práve keď si svoj strach dokážeme pomenovať, môžeme sa naň pozrieť z iného uhla.

Nemusíme ho hneď odstrániť. Môžeme ho vnímať a zároveň sa rozhodnúť, či mu chceme dovoliť, aby za nás rozhodoval.

Nemusím mať istotu, aby som mohla dôverovať sebe

Aj preto mám tak rada koučing a Human Design.

Koučing mi pomáha zastaviť sa, pozrieť sa na situáciu z iného uhla a nájsť vlastné odpovede. Human Design mi zase priniesol nový pohľad na našu jedinečnosť a na to, že nemusíme všetci fungovať rovnako.

Oba tieto prístupy vnímam ako priestor na sebapoznanie, nie ako návod, ktorý nám povie, ako máme žiť.

Pretože pre mňa autenticita neznamená, že vždy viem, čo je správne. Znamená, že sa učím vnímať seba, svoje potreby a hodnoty a postupne im viac dôverovať.

Nemusím mať odpoveď na všetko. Nemusím robiť veci rovnako ako ostatní. A nemusím každému vysvetľovať svoje rozhodnutia, aby som si za nimi mohla stáť.

Malé zastavenie pre vás

Ak práve teraz riešite niečo, v čom sa neviete rozhodnúť, skúste si dopriať chvíľu len pre seba.

Položte si tieto otázky:

• Kde v živote momentálne najviac premýšľam nad tým, čo by som mala?

• Čo v tejto situácii naozaj chcem ja?

• Čoho sa bojím, ak sa rozhodnem podľa seba?

• Aký malý krok by som mohla urobiť, aby som bola viac v súlade so sebou?

Nemusíte na seba hneď tlačiť so zmenou. Niekedy stačí začať tým, že si dovolíme úprimne odpovedať.

Možno práve vtedy zistíme, že odpoveď nehľadáme preto, že by sme ju nepoznali, ale preto, že si ešte celkom nedôverujeme.

A možno práve tam sa začína naša cesta späť k sebe.

V dôvere, že aj keď každý z nás kráča svojou cestou, môžeme sa postupne učiť počúvať seba a robiť rozhodnutia, ktoré sú v súlade s tým, kým sme.

Pretože niekedy nepotrebujeme ďalšiu radu zvonka. Potrebujeme len vytvoriť priestor, v ktorom znovu začujeme samých seba.

Ak cítite, že by ste si aj vy chceli vytvoriť viac priestoru na porozumenie sebe a svojim rozhodnutiam, viac o tom, ako pracujem v koučingu, nájdete tu.